Echoes zine - recenze rockových a metalových alb

Zdravím Tě, Ďuro. Jak se v současné chvíli daří? Třetí díl dobrodružství Steina a Barbariče boduje v hitparádách jak prodejců tak u tvých věrných čtenářů. Odpočíváš nebo chystáš opět něco nového?

Odfúkol som si v lete pri mori a na svahoch slovenských vrchov. Ale vo chvíli, keď vyšlo Ohnivé znamenie, už som bol zhruba v polovici ďalšieho dielu, Diabla v zrkadle. A nebyť tej letnej prestávky, tak v okamihu vydania knihy už mám tú ďalšiu dávno napísanú. Nefungujem spôsobom „rešerše-práca na knihe-propagačné aktivity-cesta okolo sveta“. Som schopný začať písať novú knihu ráno po tom, ako som predchádzajúci večer dokončil rukopis tej predchádzajúcej.

Před časem jsem četl krásnou recenzi na tvoji knihu, a co mě zaujalo, nebyla chvála nebo kritika, ale že byla napsána jako hudební recenze. Je pravdou, že i já vnímám v případě epičtějších z tvých knih (Bohatýr) hudební podtón. Jedná se o náhodu, fantazii některých z nás, nebo jsi toho všeho vědom a tvoříš takto záměrně?

Zámer je to len do tej miery, že sa snažím písať rytmický text, ktorý dobre plynie. Pri práci hojne počúvam muziku, takže sa to do tempa a rytmu deja zrejme prenáša. Ja každú svoju knihu vidím v hlave ako film, so strihom a presnými uhlami kamery. A aj s bombastickým symfonickým soundtrackom, samozrejme. Ak sa to prenáša na čitateľa, je to dobre.

Tvoje knihy inspirují mnohé hudební interprety, funguje to i naopak? Jací jsou případně tvoji TOP koně?

Mnohé asi nie, ale udržiavam priateľské vzťahy s Tomom Kočkom a členmi Silent Stream of Godless Elegy. Oni ma čítajú, ja ich počúvam, páči sa mi predstava, že sa vzájomne inšpirujeme. Inak ja počúvam všetko možné od klasík typu Metallica či Sepultura až po rúbanice ako Vader či Behemoth. Mojou krvnou skupinou je ale temná gotika typu Paradise Lost či My Dying Bride, hrozne mám rád epický black-death ako Rotting Christ či Septic Flesh.

Můžeš zavzpomínat, kdy ti vyšla první kniha a jaké jsi prožíval pocity? Radost nebo strašlivý strach?

Hlavne som prežíval pocit, že som nastúpil na cestu, z ktorej nechcem uhnúť. A vlastne som ani neuhol. Čo bol dosť problém, pretože som mal vtedy 19 rokov a moje predstavy o dráhe profesionálneho spisovateľa sa začali približovať k realite asi až o 10 rokov neskôr. Takže som sa k tomu musel prebojovať.

Je mě jasné, že nebudeš prozrazovat svoje tajemství, ale jak je možné, že se neznámý autor dostane pod křídla respektovaného vydavatelství?

Nie je v tom žiadne tajomstvo a neexistuje ani žiadny presný návod. Okrem tradičného – vypracovať sa. Začať literárnymi súťažami, uverejňovaním poviedok v časopisoch (dnes aj na webe), potom sa pokúsiť o knihu vlastným nákladom alebo u menšieho vydavateľa. No a keď čitatelia na tieto snahy reagujú dobre, tak sa potom môže stať, že niekde na knižnom veľtrhu stretnete riaditeľa veľkého vydavateľstva a ten sa vás spýta: „Človeče, a nenapísal by si niečo aj pre nás?“ V zásade ale ide o to, že nemôžete vo veku 15 rokov napísať fantasy ságu, poslať ju veľkému vydavateľovi a o rok nato sa už kochať pohľadom na pyramídky v NeoLuxore. Treba sa k tomu prepracovať a je to dlhá a často zložitá cesta.

V České republice vychází tvoje knihy pod křídly Brokilonu a v poslední době i Arga. Máte to striktně rozdělené – v Brokilonu fantasy a v Argu detektivky? Dá se srovnat přístup obou nakladatelství jak k autorovi, tak k propagaci atd.?

V Brokilone mám rozbehnuté staršie fantasy série, hlavne Kapitána Báthoryho a Čierneho Rogana. S detektívkou ako mainstremovejším žánrom som chcel skúsiť väčšieho vydavateľa. Ale v skutočnosti sa Robert Pilch z Brokilonu ako prekladateľ podieľa aj na tých knihách pre Argo, takže v podstate stále spolupracujem s rovnakými ľuďmi. Takisto prístup oboch vydavateľstiev je podobný, čisto ľudský a kamarátsky. Samozrejme, Argo je kolos, takže s tým súvisia viditeľnejšie formy propagácie, plagáty v metre, lepšie pozície v kníhkupectvách a podobne.

Zajímal by mě důvod, proč jsi v počátcích svojí kariéry psal pod pseudonymem Thorleif Larssen?

V 90. rokoch sme všetci na sci-fi/fantasy scéne písali pod pseudonymami. Vlado Ríša bol Richard Evans, Jarda Mostecký Jeremy Shackleton a pod. Asi sa vydavatelia obávali, že české a slovenské mená nemôžu konkurovať tej záplave západnej fantasy, ktorá sa u nás po zamatovej začala vydávať (za socíku bol tento žáner z nejakého dôvodu ignorovaný). Našťastie sa čitatelia toho dovozu rýchlo prejedli a začali hľadať tuzemské formy žánru. To mi vyhovovalo, lebo som presedlal na slovanskú fantasy.

Prozradíš, z jakých zdrojů jsi čerpal? Přece jen o slovanské mytologii nebylo popsáno mnoho textu. Vím, že jsi popustil hodně své fantazii právě proto, aby tě nemohl nikdo nařknout z polopravd, ale podklad je dost fundovaný.

Nič ako slovanská mytológia neexistuje, bohužiaľ. Nedochovala sa v žiadnej forme. Poznáme mená bohov, máme predstavu o ich funkcii, o svätyniach a niektorých rituáloch. Ale príbehy o bohoch, hrdinoch a démonoch, ako ich poznáme z gréckej, vikingskej či keltskej mytológie, v slovanskom prostredí nepoznáme. To málo, čo existuje (napr. Staré povesti české), sú stredoveké alebo ešte neskoršie konštrukty či dokonca falzifikáty (známa Velesova kniha je blábol vycucaný z prsta – ako fantasy fajn, ale nemá to nič spoločné s dávnymi slovanskými bájami). Takže ak chcete písať slovanskú fantasy, musíte si tie mýty iba vymyslieť, iný spôsob nie je. Ja sa snažím vytvárať tie báje tak, aby boli skutočne opreté o to málo, čo o nich vieme, a aby mali nejaký archetypálny mytologický podklad, ktorý je spoločný pre všetky európske mýty. Len malý príklad: černokňažník Rogan sa vráti z ríše mŕtvych do sveta živých preto, že zmŕtvychvstanie sa objavuje vo všetkých náboženských systémoch – zažili ho nielen Kristus, ale aj Odin či keltský Lugh.

Před časem jsem se tě ptal, jestli spolupracuješ při svých pracích z nějakým odborníkem a odpověděl jsi kladně s tím, že sám také studuješ podklady, abys svým pracím dodal větší pravděpodobnost. Moje otázka zní, zda jsi díky letitému studiu už v takové fázi, že nikoho nepotřebuješ.

Prirodzene, keď si k nejakej knihe niečo naštudujem, prípadne vec konzultujem s historikmi alebo archeológmi, pri písaní ďalšieho románu s podobnou tematikou už som „podkutý“. Ale nie je to proces, ktorý má niekde hranicu. Vždy sa objavujú nové a nové témy, ku ktorým si potrebujem zháňať hromady informácií. Napríklad Stein a Barbarič už len tým, že sa každý diel odohráva v inom meste, potrebujú neustále štúdium. Dokonca mám pocit, že ku každej ďalšej knihe si toho musím naštudovať viac. To bude mojou stupňujúcou sa snahou o čo najpresvedčivejšie dobové kulisy.

Plánuješ další projekt typu Legendy Zlatého mesta?

Legendy bol jedinečný projekt, ide o zbierku rozprávkových povestí z dejín mojej rodnej Banskej Štiavnice, navyše spojenú s istým miestnym pedagogickým projektom – deti tu podľa tých mojich príbehov zažívajú akýsi náučný LARP. Mám ale v úmysle napísať ešte niečo pre mladších čitateľov, práve teraz píšem námet na filmovú rozprávku (v skutočnosti to bude bežná dobrodružná slovanská fantasy) a zrejme podľa nej vznikne aj kniha.

Který z tvých hrdinů ti přirostl k srdci nejblíže? Dá se to takto vůbec srovnávat?

Mám rád všetkých, ale mojimi favoritmi sú vlk Goryvlad z príbehov o Roganovi a momentálne notár Barbarič. Práve preto, že to nie sú takí tí veľkí patetickí hrdinovia, ale obaja slúžia v príbehoch na odľahčenie, na triezvy nadhľad alebo cynický komentár.

Jsi známý i svým filmovým, respektive seriálovým fandovstvím. Na filmové novinky chodíš do kina, dáváš přednost multiplexům či klasickým kinosálům?

Máme tu v Banskej Štiavnici také malé jednosálové kino, ktoré nedávno digitalizovali, takže máme projekcie v špičkovej kvalite, ale zároveň iba 2D, čo mi vyhovuje. Mesačne absolvujem tri až päť filmových predstavení. Nie je to veľa, ale veľa filmov sledujem aj doma.

Předpokládám, že dáváš přednost filmům i knihám v žánru scifi či detektivkám. Existuje i jiný žánr, ve kterém dokážeš nalézt zalíbení?

Teraz naozaj frčím skôr na detektívkach a thrilleroch. Rád si prečítam dobrý historický román (Lyndon alebo Cornwell), ale napríklad aj horor (naposledy Lansdaleov Břeh temné vody a Ketchumov kanibalský krvák Po sezoně, obe knihy odporúčam).

Narazils na nějakého mladého slovenského autora(ku), který tě zaujal natolik, že bys jej rád doporučil širšímu čtenářstvu?

Čítam horory a mafiánske thrillery Joža Kariku, ale to je už vlastne zavedený a uznávaný autor. Z tých mladších napríklad Mark E. Pocha, ktorému práve vychádza brutalitka Krajina kanibalov.

Otázka na závěr, kde bereš tolik času a energie? Píšeš opravdu vydatně, ve svých knihách se neopakuješ a ty jsou stále vrcholně čtivé. K tomu píšeš filmové recenze, píšeš do časopisů, věnuješ se svojí rodině… Užíváš elixír života?

V skutočnosti zápasím s pocitom, že sa flákam a keby som mal viac osobnej disciplíny, napíšem aj dvojnásobok textu. Je ale pravda, že články a recenzie už vôbec nepíšem, všetku energiu investujem do písania románov. Dva za rok stíham v úplnej pohode.